Jozef a Kiko, Kocúr rozpráva o živote pápeža Benedikta XVI.

Anton Hykisch, recenzia

Nová kniha Jozefa Miklošku: Prísne tajné - Ako sme boli Taliani (DACO, Bratislava, december 2006) má 432 strán textu aj fotografií. Je to literárne svedectvo o diplomatickom pôsobení v Taliansku od jesene 2000 do jesene 2005, teda päť rokov. Autor, pôvodne matematik a kybernetik, vstúpil po Nežnej revolúcii do politiky, tento raz sa vyznáva zo životnej skúsenosti ako veľvyslanec SR v Taliansku, San Maríne a na Malte. A navyše objavil v sebe čaro písania, stal sa spisovateľom.

Podujal som sa predstaviť túto knihu, lebo sám som prešiel podobnými skúsenosťami. S tým rozdielom, že ja som sa po 7 rokoch skúsenosti s politikou vrátil k svojej pôvodnej záľube - písaniu literatúry. Jozef Mikloško pôsobil v politike dlhšie (až 15 rokov) a k svojim prírodným vedám nevrátil, ale vstúpil na iné polia, konkrétne na pôdu literatúry faktu.

Tie isté udalosti možno opísať storakým spôsobom. Z množstva prežitých hodín, dní, týždňov, mesiacov a rokov musíme vyberať, vytriediť, čo chceme dať na papier. Každá literatúra je predovšetkým umením výberu. Tento výber záleží od autora, od jeho povahy, názoru, videnia sveta. Každá kniha je obrazom o autorovi, i keď si to niekedy autor neželá.

Niektorý ambasádor v Taliansku nazval J. Mikloška "Ambasciattore vulcanico", čiže vulkanickým veľvyslancom. Mikloško je nervný človek, stále v strehu, je zajatcom svojej túžby stretávať ľudí, hovoriť s nimi, hrá sa s každým dňom. Má v sebe kus južnej mentality, taliansky temperament, humor, neúctu k pravidlám, protokolu, poriadku a dennému režimu. Musím povedať, že sú to vlastnosti poväčšine nevhodné pre diplomata. Keď som sa dozvedel, že nastupuje na post veľvyslanca, v prvej chvíli som zalomil rukami. Povaha a ustrojenie tohto človeka je v príkrom protiklade s tým, čo si diplomacia ako remeslo aj umenie vyžadujú. Aj táto kniha je plná paradoxných a i humorných situácií, do ktorých sa náš autor dostal v oblasti zahraničnej služby.

Takže, milí čitatelia pripravte sa na sopečný výbuch. Mikloško píše o všetkom. O Taliansku, o krajine, o pamätihodnostiach, mestách, ľuďoch. Už v tom je záruka, že kniha zaujme. Byť veľvyslancom v Taliansku je iste výsadou. Ostatní kolegovia môžu iba závidieť. Napísať o piatich rokoch v Rumunsku, Bangladéši či Kirgizsku by bola podstatne ťažšia úloha.

Mikloško píše o všetkom. Prepísal svoje poznámkové zošity, zahŕňa nás menami, dátumami, miestami. Musím ako bývalý veľvyslanec povedať, že nie je mi celkom jasné, ako stíhal Mikloško svoje úradné povinnosti, keď venoval toľko času cestám a návštevám podujatí, ktoré s úlohami diplomata majú máločo spoločné: ročné súťaže cirkusov, návštevy reholí, množstva koncertov, športových podujatí (futbal a stolný tenis boli na dennom programe). Nesmierne veľa času venuje svojej rozsiahlej rodine. Viem sám, akým problémom sú pre diplomata, zavaleného dennou prácou a oficiálnymi návštevami, návštevy rodinných príslušníkov, príbuzných, priateľov. Mikloško, veľký majster improvizácie, všetko zvláda. Síce občas s odretými ušami (historky o tom sú najčarovnejšie miesta knihy), ale zvláda. Dokonca aj nadriadené ministerstvo sa dozvie, že náš veľvyslanec pestuje na balkóne služobného bytu zajaca, že organizuje mikulášske večierky, dáva diplomatické priestory k dispozícii chovancom detských domovov a podobné "vylomeniny". Mikloška nezastaví nič, ani prísny vatikánsky protokol, ani švajčiarska garda, ani karabinieri, ide si Talianskom svojou cestou presvedčeného kádéháka, vzorného deduška, apoštola lásky ku všetkým a neúnavného objavovateľa.

Čítať Mikloška je veľkým dobrodružstvom. V dobrom i zlom. Sú tam nádherné pasáže, cenné poznatky. Dozviete sa podrobnosti o umieraní Jána Pavla II., o názoroch terajšieho Sv. Otca, nájdete tam informácie o chrámoch, reholiach, svätcoch a miestach, ktoré by ste inak prácne zhľadúvali. Popri faktoch autor neskrýva svoje názory, i sklamania. Nájdete tu nevľúdnosť kardinálov, nespokojnosť s byrokraciou vatikánskej kúrie, ale aj pasáže, ako si Mikloškovci kdesi kúpili polmetrové sochy Panny Márie Lurdskej a Fatimskej. Ibaže ich nemožno vonku vystaviť, lebo sú z gipsu...

Za najhodnotnejšie považujem informácie o stave dnešného ľudstva, dnešnej Európy. Najmä v závere knihy je akési politicko-etické vyznanie kresťana katolíka Miklošku: Európa nemôže prežiť, ak sa nevráti ku kresťanským koreňom, ak nezmení svoj životný štýl a myslenie. Stránky o návšteve Ženevy, mesta blahobytu, ale bez detí, smútok konzumnej Európy, kde je viacej psov ako detí, patria medzi literárne najsilnejšie pasáže knihy. Svedectvá Benedikta XVI., Orianny Fallaciovej a Anny Grahamovej, dcéry amerického kazateľa Billyho Grahama - by mal čítať každý slovenský občan, najmä mladí ľudia.

Keď ma autor poprosil o uvedenie tejto knihy, nepredpokladal iba chválospevy. Priam ma prosil, aby som sa nevyhol ani kritickým postrehom.

Hlavným problémom je práve táto sopečná výbušnosť, netrpezlivosť. K mnohým cenným pasážam knihy sa čitateľ dopracuje cez desiatky strán vecí nepodstatných, všedných až malicherných. Niekedy menej by bolo viac. Nie každý, koho stretneme, by mal byť zaznamenaný v knihe. Ja by som v knihe nepolemizoval s novinovými článkami a kritikami, dávno zabudnutými. Pasáže o Slovenskom historickom ústave v Ríme by som zaradil do nejakého memoranda na príslušné ministerstvá, nie do knihy o dojmoch z Talianska. Na druhej strane by čitateľ azda privítal viac zásadných poznatkov o pracovnom poslaní veľvyslanca, o jeho povinnostiach či právach, o tom, ako sa mu darilo na najvyšších miestach presadzovať záujmy Slovenska, v čom sa darilo, v čom nie. Slovom, niečo z kuchyne, napríklad písanie správ a vyhodnotení, monitoring médií a pod. Veľvyslanec predsa nežije len neustálymi cestami a večernými recepciami.

Postrehy z Talianska sú cenné, ale aj tu by bolo menej viac. Mnohé popisy, napr. Neapol, Capri, sú čarovné. Netreba sa však toľko ponáhľať, čitateľ by rád pobudol, vychutnal miesta, kam sa tak rýchlo nedostane. Veľa podujatí je popísaných stroho, myslím tu aj na stretnutia so spisovateľmi. (Je tu krátka pasáž aj o literárnom autobuse slovenských spisovateľov do Ríma v decembri 2005, ktorého som sa zúčastnil. A naše dojmy boli oveľa bohatšie, než sa javia v autorovom referovaní).

V óde pod titulom Taliansko to sú – autor vymenúva všetko možné a nemožné: pínie a cyprusy, špagety, psy a mačky, mosty a kanály, kostoly a katedrály, mnísi a mníšky, pápež a audiencie, ...27 charakteristík som narátal. Zabudol na niečo veľmi podstatné, na čo by spisovateľ zabudnúť nemal: talianske ženy, dievčatá i matky. A neviem ako mu unikla vetička na str. 292, že bude krstiť knihu. My kresťania nikdy predsa knihy nekrstíme. Uvádzame knihu, prezentujeme, predstavujeme.

Ale dosť už výčitiek. Nakoniec aj tie dokazujú, že ide o knihu provokujúcu a hodnú prečítania.

Na záver chcem vyzdvihnúť ako Mikloško výstižne charakterizoval duchovné dedičstvo našej Európy tromi miestami, symbolmi: rímsky Kapitol (právo a spravodlivosť), grécka Akropola (umenie, veda, grécka demokracia) a palestínska Golgota (láska, obeta, zmierenie).

Záverečné odseky knihy sú výrazom duchovnej zrelosti autora, ktorý už nechce politizovať, komentovať, zasahovať, ale chce žiť slobodne a plnohodnotne medzi normálnymi ľuďmi.

Zaželajme Jozefovi Mikloškovi, aby toto duchovné zrenie mu vydržalo, a aby ho prenášal aj na čitateľov, ako sa na dobrého slovenského spisovateľa patrí.