Spevy nádeje a radosti

Vystúpenie Jozefa Miklošku Šport je kultúra mieru v panelovej diskusii na medzinárodnej konferencii ŠPORT – KULTÚRA – POLITIKA v Bratislave (25.-26.4.2008):

Sláva športovcov počas socializmu a sny o profesionalizme

Účastníci panelu:

Vladyslav Kozakiewicz, olympijský víťaz v skoku o žrdi,

Mária Mračnová, býv. reprezentantka SR v skoku do výšky,

Norbert Wojtowicz, historik z Ústavu pamäti národa PR,

Karol Polák, reportér,

Peter Kurhajec, býv. reprezentant v modernom päťboji a Jozef Mikloško.

Milí priatelia, ďakujem pánovi Bogdanovi Wrzochalskemu, charge d´affairs Poľska v SR za pozvanie a zaujímavú konferenciu.

Olympijský víťaz v Moskve z r. 1980, Poliak Vladyslav Kozakiewicz predo mnou hovoril o svojom „geste so zohnutým lakťom“, ktoré bolo po vytvorení olympijského rekordu odpoveďou na nešportové chovanie divákov, ktorí ho napriek výzvam počas prípravy na skok hlučne vyrušovali. Toto gesto bolo aj protestom proti represívnej politike ZSSR voči Poľsku a ostatným „socialistickým“ krajinám. Zaregistrovali ho na celom svete, najmä v krajinách utláčaných komunizmom a v krajinách bojkotujúcich túto olympiádu kvôli sovietskej invázii do Afganistanu. Myslím si, že protestné gesto, nemyslím na bojkot, by bolo vhodné toho roku aj na olympiáde v Pekingu. Krajina s tvrdou kapitalistickou ekonomikou a ešte tvrdšou komunistickou ideológiou, ktorá zakázala priniesť športovcom do olympijskej dediny jediný exemplár Biblie, ktorá má najvyšší počet trestov smrti na svete (ročne asi 5000), ktorá utláča Tibet a ľudské práva, väzní po masakre na námestí Tiamen od r. 1989 stovky ľudí, si zaslúži vyjadrenie protestu proti svojej totalitnej politike.

Svojimi športovými výkonmi nepatrím do tohto hviezdneho panelu, skôr snáď mojimi skúsenosťami a celoživotnou láskou k športu. Bol som skokan o žrdi, futbalista a stolný tenista, v skoku by som svojim výkonmi vyhrával olympijské hry iba do r. 1908.

Šport mi dal pevné zdravie, dobré nervy, pozitívny prístup k životu, znášanie porážok aj víťazstiev: všetko sa mi to v živote, ako vedcovi, pedagógovi, politikovi aj spisovateľovi veľmi zišlo. Šport ma naučil, že ani nie tak výsledok ako úsilie o jeho dosiahnutie je dôležité. Šport je nutný pre dlhý a kvalitný život, snáď iba Winston Churchil so svojou cigarou a slovami „no sport“ je výnimkou. Jeho kontrapríkladom je veľká osobnosť poľského národa pápež Karol Wojtyla, ktorý bol do atentátu všestranný športovec, z ktorého pre jeho vitalitu mali jeho kolegovia kardináli strach.

Šport za socializmu umožnil športovcom cestovať a reprezentovať svoju vlasť. Je známe, nedávno o tom bola v Bratislave konferencia, ako komunistická totalita tvrdo perzekvovala mnohých špičkových športovcov: nespravodlivo uväznila futbalistov Slovana Bratislava, aj reprezentačné hokejové družstvo ČSR, keď sa stalo majstrom sveta.

V športe nerozhoduje protekcia, korupcia, stranícka legitimácia ale výkon. Ideálom našej mladosti bol Emil Zátopek, aj ja som ho napodobňoval a obdivoval. Aj jeho normalizácia po r. 1968 tvrdo postihla a odstavila. Stretával som sa s ním v Prahe, ako podpredseda vlády zodpovedný za šport. Vždy mi pripomínal, aby sme nezabudli na šport.

Po nežnej revolúcii som mal na starosti aj federálny šport, prípravu na olympijské hry, reprezentáciu. Problémami boli klesajúce dotácie športu, nevhodné daňové a colné zákony, príprava na olympiádu, rušenie stredísk vrcholového športu.

Na zimnej olympiáde v Lillehammeri v r. 1992 som sa zúčastnil. Po páde vlády na letné hry do Barcelony vstupenky na moje meno použil Rudolf Filkus. Pretože sa už na olympiádu nedostanem, vlani sme v Nitre zorganizovali 4. Kalvárske olympijské hry, tretie boli v r. 1957. Súťažila na nich stovka temer 70 ročných seniorov, napísali sme o tom knihu: Ako sme boli malí - odtajnené po 60 rokoch (DACO, 2007). Na ďalšiu olympiádu už nemôžeme čakať štyri roky, piata preto bude 13.9.2008 zasa na Kalvárii.

V Prahe ma často navštevovali športové osobnosti, najmä vo futbale. Na 90. výročie čs. futbalu v r. 1991 prišiel aj predseda UEFA Johansson a FIFA Havelange. Prvému som pri prípitku vytkol, že Nitra vypadla z 1. futbalovej ligy, môjho otca to veľmi mrzelo. Johansson sľúbil prípad prešetriť a zjednať nápravu. Havelangeovi som sa pochválil, že som za totality zorganizoval futbal žiakov Bayern Mníchov a Slovanu Bratislava. Chválil som sa, že vycestovacie doložky nám polícia dala za pár dní, Havelange nechápal, čo je doložka. Až potom som sa dozvedel, že za Slovan hral nielen môj syn ale aj syn šéfa ŠTB, ktorý to vtedy urýchlil.

Vážnou témou socializmu bol doping. Ako podpredseda vlády som sa stal predseda prvého Antidopingového výboru ČSFR. Doping bol za totality súčasťou komunistickej politiky, športom sa prezentovala sláva socializmu. U nás živelne začal v 60. rokoch, oficiálne ale tajne sa to od r. 1982 volalo podporná starostlivosť. V r. 1983 ÚV KSČ poveril podpredsedu vlády a ministra zdravotníctva starostlivosťou o doping, vytvoril sa Ústav pre vrcholový šport. Od r. 1987 sa doping presunul na športové zväzy, po olympiáde v Soule v r. 1988 sa prijala Charta proti dopingu, aj my sme museli konať. Náš výbor často zasadal, vinníkmi boli politici, športoví funkcionári, lekári, tréneri aj športovci. Vypracovali sa zoznamy vinníkov, rýchlo som pochopil, že ich miera viny je rôzna a už nedokázateľná, ich uverejnením by sme urobili iba ďalšie krivdy. Pred olympiádou v Barcelone sme preto vydali iba vyhlásenie, ktoré globálne odsúdilo doping a stanovilo princípy boja proti nemu. Tento problém však ani potom nezmizol, snahu o preslávenie socialistického športu nahradila snaha o získanie peňazí. Dnes sa vyrábajú aj prostriedky v tele nedokázateľné, často, ako predtým, s nepreskúmaným dopadom na zdravie športovcov.

V rokoch 2000-2005 som bol veľvyslancom Slovenska v Ríme, moja rezidencia bola blízko Olympijského štadiónu. Videl som a stretol som tam mnohé športové osobnosti, aj majstra sveta v skoku o žrdi Giuseppe Gibilesca a mnohonásobného svetového rekordéra Sergeja Bubku – skromného a sympatického človeka. Hrával som týždenne futbal, aj proti mužstvu herca Franca Nera, spolu sme mali 129 rokov. Keby nebolo futbalu a pozvania z Vatikánu a z UEFA, nebol by som sa 22.9.2005 rozlúčil na námestí sv. Petra s Benediktom XVI. V ten deň na námestí bol medzinárodná turnaj detí do 10 rokov a po ňom stretnutie s pápežom, Lennartom Johanssonom, aj Michelom Platinim.

Mám doma krásny dres od Silvia Berlusconiho, majiteľa AC Miláno, iba ich futbal Fifa Etrusco je už dávno rozkopaný. Na konferencii Šport a kultúra v Ríme štátny tajomník Mario Pescante, bývalý reprezentant na stredné trate povedal, že „Šport je kultúra mieru“. Je to pravda, takým je aj umenie, literatúra, hudba, veda, ale najmä šport: láme bariéry medzi národmi, spája a zjednocuje ľudí. Treba ho preto šíriť, podporovať a do smrti pestovať.