Spevy nádeje a radosti

Ukážka

Taliansko - to sú:

• pínie a cyprusy a pomarančovníky,
• palmy, borovice a kaktusy,
• lúky červených makov a kručiniek,
• pica, kapučíno a dželato,
• 35 tisíc druhov registrovaných vín,
• desiatky druhov špagiet a olív,
• psy a mačky, holuby a kŕdle škorcov,
• modré nebo a more, bárky rybárov, majáky a svetielka miest,
• kanály, lode a gondoly, fontány a pamätné tabule,
• široko z Líbye a bóra v Terste,
• dym z Etny, Vezuvu a Stromboli,
• piesne z Neapolu a Sicílie, herci a speváci,
• básnici a spisovatelia, maliari a sochári,
• chlieb a hry, futbal a zasa len futbal,
• paláce, parky a galérie,
• pamätníky, múry a obelisky,
• antické vykopávky a víťazné oblúky,
• policajti a karabinieri, motocykle a automobily,
• balkóny muškátov, oltáre Madony, pozostatky svätých,
• kostoly a katedrály, mnísi, mníšky a kláštory,
• purpur kardinálov, fialová biskupov a čierna kňazov,
• pápež a jeho audiencie, prísny a veľkorysý protokol Vatikánu.

––––––––––––––––––––––

Jonathan Livingston Slnko klesalo do mora, po brehu sa k moru plantala čajka. Nohami sotva prepletala, krídla bezvládne ťahala po piesku. Prvá vlna ju uderila, v druhej zmizla. Otriasla hlavou a na tretí pokus sa predsa dostala do mora. Išla zomrieť v ústrety slnku. O chvíľu už bola iba bodkou s dlhým zobákom. S deťmi sme na ňu zabudli, ale ona nezabudla na nás. O pol hodinu vyhodilo more na piesok neforemnú masu, druhá vlna ju zrazila na bok. Nevládala sa už postaviť, ani sedieť so vztýčenou hlavou. Každý jej chcel pomôcť, posadiť ju alebo postaviť na nohy, ale už to nešlo. Bezvládne ležala na boku s krídlami roztiahnutými v piesku. Aj nôžky, nevládne a krivé, doslúžili. Hlávka odpočívala pri zemi, oči ešte matne videli. Plavčík ju opatrne položil na drevo, tam si sadla a trpezlivo čakala. Deti sme presvedčili, že teraz si oddýchne a odletí k svojim, bližšie k slnku, ako voľakedy, keď bola v plnej sile. Zrazu sa čajka postavila na nohy, rozhliadla sa, vedela, kam sa vydať. Vykročila tam, kde prežila život, vlny, slnko a dážď - k moru. Išla ťarbavo, ale vzpriamene, krídla ťahala po zemi, s pohľadom na horizont sa neobzerala. Zem ju už nezaujímala, pri mori krátko zaváhala, dôstojne sa pohrúžila do vĺn, ktoré ju tentoraz nezaliali. More sa uhlo jej ubolenému telu, preplávala prudšími vlnami a už ju prúd, ktorý iných ťahal k brehu, unášal opačne. Bolo vidno osamelú hlávku, bodku stratenú vo vlnách, ktoré ju kolísali, šum mora ju upokojoval, zapadajúce slnko ju pozývalo k sebe. Zotmelo sa, vyšli hviezdy, more stíchlo, iba údery vĺn v pravidelnom rytme bili na jednu stranu zvona. Doznievala patetická, tíško a majestátne, iba trochu smutne a nespravodlivo. „More čajku uzdravilo, už vzlietla k svojim, ktorí ju čakali. Stretla sa s mamou a tatom, dcérou a synom, všetci spolu vysoko lietajú.“ – povedali sme pravdu deťom, ktoré sa tešili, že to dobre dopadlo.

––––––––––––––––––

Cerveteri Nízko nad cerveterskou pláňou visí žeravá guľa, úzky cíp mesiaca nad ňou trpezlivo čaká na svoju príležitosť. Na severe sa tiahnu duny vrchov, mraky drozdov odlietajú preč. Pod pahorkami sa vinie šíra rovina, krajšie miesto pre večný odpočinok si Etruskovia nemohli vybrať. V doline schovanej v zeleni, sú v pôde vyhĺbené skôr obydlia ako hroby, v ktorých ležia predkovia Talianov. Pod nádhernými freskami boli v nich predmety nebývalej krásy, ktoré svedčili o vysokej kultúrnej úrovni tohto národa. Sú plné obrazov zo života, pripomínajú mŕtvym pobyt na zemi. Sochy a obrazy znázorňujú vznešené a pekné tváre žien. Aj dnes, po tritisíc rokoch tu stretnete veľa krásnych žien, ktoré tvárami, oblečením a šperkami pripomínajú Etruskov. Už príchod do Cerveteri je impozantný. Najprv kľukatá, potom rovná úzka a hustá aleja nádherných pínií stráži skrytý cintorín. Pri jeho vchode, sa stromy rozostúpia do kruhu a priateľov mlčky vítajú. Figovníky, cyprusy a olivovníky sa s pietou dívajú na tých, ktorí prišli vzdať úctu predkom v tichom údolí iného sveta. V srdci si nosím sochu usmiatych manželov nad mramorovým sarkofágom. Je širší ako ostatné, pretože je pre dvoch, ktorí sa mali radi a asi spolu zomreli. Ich úsmevy prezrádzajú, že ich smrť nerozdelila a že odpočívajú v pokoji. Slnko už zapadlo, mesiac svietil ešte slabo, krajina bola ponorená do tajomného prítmia, v ktorom boli duše Etruskov blízko. Cestu z údolia mŕtvych nám ukazovala aleja temných pínií. Ako Etruskovia žili, ako vychovávali deti, z čoho brali silu a inšpiráciu k vytvoreniu nádherných vecí, k hlbokej úcte k mŕtvym a svojmu bohu? Odkiaľ prišli, prečo boli porazení, prečo náhle zmizli z povrchu zeme? Starý Riman mi to vysvetlil: „V Taliansku veľa vecí zostáva tajomných a nevyjasnených. Osud Etruskov je jednou z nich.“

––––––––––––––––––

Nechajte deti prísť ku mne „Deti, obliekajte sa, ideme na detskú o desiatej!“ – povedal som trochu neskoro siedmim vnukom, každému do konca hry chýbalo päť minút. Dievky rýchlo dokresľovali dobré skutky, ktoré dajú do jasličiek. O desiatej sa prvá várka valila dolu schodmi, druhú a tretiu ešte nepočuť. Pri východe nás prekvapil lejak, zháňame dáždniky, nasadáme do áut. Do kostola sa dovalíme na evanjelium. Na vyčítavé pohľady starých rodičov, vnuk Jožko zahlásil: „Nevadí, aj tak nerozumieme po taliansky.“ Z kostola zoberieme texty, doma si všetko prečítame. Kázeň je o rodine, dnes je Svätej rodiny. Napadlo mi, že nielen Mária, ale aj Jozef povedal áno, keď uveril anjelovi a nechal si Máriu a dieťa. Monika trpezlivo usmerňovala deti, ktoré si robili svoje. Gabriela a Viktória stále dokresľovali dobré skutky, ktoré sa akosi rozmnožili. Jožko sa hral s figúrkami na pirátov, strážila ich mačka, tiger alebo lev, odzadu to nebolo jasné. Talianske babky s úsmevom sledovali pirátsku bitku, v ktorej ešte nebolo víťaza. Blížil sa čas zvončeka, všetci si pýtali drobné. Mal som iba päť mincí, detí bolo sedem, takže sa začala diskusia, kto bude a kto nebude mať. Jožovi sa neušlo, sedel nadutý a otec mu dohováral. Nezbadali sme, že vyberačka už prešla, stádo baránkov ju zastihlo až na druhej strane. Keď eurá zmizli, vznikol problém peňazí za zapálenie sviečok po omši. Zohnali sme iba dvojeurovku a dva jednocenty. Viktória ich dostala na starosť, hneď utekala k betlehemu a zapálila dve sviečky za dva centy - za mamu a Angeliku. Dve eurá dala ostatným, ktorí pálili na svoje úmysly. Keď sa zdalo, že eurá sú už vypálené, deti sa vrátili do lavíc. Rodina s troma kučeravými deťmi stihla až Sanktus, pekne sa všetci prežehnali a tlačili sa do prvého radu. Najstaršie povedalo, že dnes je tu nuda, pretože cez prázdniny zrušili detskú omšu. Nie všetci to však vedeli, takže prišlo dosť detí. Rodičia ich nosili na rukách, behali za nimi po kostole, poučovali ich a hrešili – typická talianska omša. Všetci išli na prijímanie, starí rodičia, rodičia, deti a vnuci. Naši boli sklamaní, že nedávajú krížiky. Nikto sa nedivil, že teta išla na prijímanie aj s psíkom, nemala ho kde nechať. Vedľa nás bol otec rodiny po nočnej, malý syn ho stále budil, mama dvíhala oči k nebesiam – taká hanba. Škrupulant by sa bál, či mu táto omša platí? Veruže platí! Boh nie je byrokrat, ktorý si robí fajky. Boh je gentleman, ktorý pozval najmenších k sebe, lebo ich je kráľovstvo nebeské. My sme mu ich priviedli, isto vedel, že v kostole nebudú všetci „dobrí“. Omša sa skončila, ľudia debatujú, lúčia sa, bozkávajú sa, deti behajú, rodičia a babky za nimi. Deti dali dobré skutky k jasličkám: Jožo ich nakreslil doma, tu sa mu to pokrčilo, ale Ježiš to aj tak prečíta. Vonku nás očakávala konkurencia žobrákov, ktorým treba tiež niečo dať. Z kostola svätej Kláry sa všetci hrnuli na obed. Je to náš farský kostol, vždy plný ľudí, detí a študentov. Taliani a Slováci sú katolíci, vedia, že samovražda Európy sa začína útokom na rodinu, ktorú si nedáme.

––––––––––––––––

Sobota, 2. apríla 2005 Sobotné správy neboli dobré. Pápežov stav sa zhoršil, je na prístrojoch, do kómy neupadol. Občas reagoval na slová návštevníkov, otvoril oči a niečo zašeptal. Bola fatimská sobota, deň pred nedeľou Božieho milosrdenstva, sviatkom, ktorý zaviedol tento pápež. On blahorečil Faustínu Kowalskú, sestru, ktorá svetu zvestovala Božie milosrdenstvo. Na námestie sme prišli o 21,15 hod.. Začínal sa druhý desiatok, bolo tam asi 100 tisíc, najmä mladých ľudí. Prúdy ľudí z bočných ulíc narastali, mladí boli pripravení ako včera, na noc bdenia a spania na námestí. Všimol som si, že sa zrazu zapálilo svetlo aj v tretej izbe pápežského bytu. Ruženec s modlitbami sa skončil asi o 21,45, skupiny mladých spievali, kľačali na kolenách so sviečkami v rukách a modlili sa. O 21,55 sa biskup vrátil a začal sa modliť Radostný ruženec. Hneď nato nastal v dave ruch, zvonili mobily a všetci sa pozerali hore, na tri rozsvietené okná. Asi o 22 hod. zástupca štátneho sekretariátu arcibiskup L. Sandri prerušil ruženec a oznámil: „O 21,37 náš milovaný pápež Ján Pavol II. sa vrátil do domu Otca.“ Dav správu hneď nepochopil, nastala chvíľa ticha, potom zaznel veľký potlesk. Ľudia si kľakli, modlili sa a plakali. Mladí „papaboys“ - v jednej ruke ruženec, v druhej mobil, často uslzení a pritúlení k sebe, vyprevádzali dušu pápeža na ceste do neba. Jeho Kalvária sa skončila, dobré a veľkorysé srdce prestalo biť. Ján Pavol II. bol prvý pápež, ktorý zomrel v ére internetu a mobilov, v priamom prenose na námestí sveta. Blesková správa obletela zemeguľu, agentúra ANSA prvá oznámila správu o 21,51 hod. Kardinál Sodano zanôtil De Profundis, zaznela Raduj sa nebies Kráľovná, modlilo sa ďalej. Hore, nad nami ležal velikán dejín, starec, ktorý si získal srdcia mládeže sveta. Bolo chladno, sviece zohrievali. Stáli sme vedľa Madernovej fontány, jednej z 1352 fontán Ríma, ktorá bola svedkom mnohých historických chvíľ. Vždy rovnako šumí svoju pieseň, plnú ticha, tajomstiev a lásky. Aj teraz to bolo tak - tíško a smutno spievala pieseň o smrti. Sviečky sliepňali, gitary hrali a mladí spievali „Z mŕtvych vstal Pán, Aleluja.“ Mladý pár fajčil spolu jednu cigaretu a nahlas sa modlil ruženec. Zvuk vody pripomínal šum anjelských krídiel, ktoré vítali pápežovu dušu pri nebeskej bráne. V srdci mi zarezonovala spomienka na Sergeja Jesenina: „Šum rezeda a fiala, mne z duše ťarcha spadala.“ Paustovský k tomu povedal, že ani rezeda ani fiala nemôže šumieť, ale práve v tom je veľkosť poézie, že im to umožňuje. Mne v ten mystický večer napadlo: „Šum fontány a neba, v duši mám pokoj Teba.“ Vďaka ti Ján Pavol II., nostro Padre Santo, za všetko! Zrazu zvuk fontány stíchol a zaznel zvuk kampany, umieračika chrámu sv. Petra, ktorý mestu a svetu ohlasoval úderom na jednu stranu, že sa skončila veľká epocha cirkvi a začína sa nová, ešte neznáma. Dieťa sa opýtalo rodičov: „Kde je pápež?“ Mama mu povedala, že je v nebi a myslí na nás, otec dodal, že pápež je svätý v nebi a je mu tam dobre. Už nie je chorý, nepotrebuje ani vozík. Dieťa odpovede uspokojili. Otcovia a matky budú v budúcnosti pripomínať dnes ešte malým deťom: „V ten večer, keď umrel pápež, si bol na námestí sv. Petra!“ Boli sme radi, že sme boli blízko pápeža v jeho poslednom boji. Nenechali sme ho samého v najťažšej chvíli života.

––––––––––––––––

Biely dym Konkláve sa začalo 18. apríla. Zo 183 kardinálov bolo 117 voličov, mladších ako 80 rokov. Najmladší volič bol 52-ročný kardinál Peter Erdo z Budapešti, najstarší Mario Cé z Benátok, ktorý mal 80 rokov 8.7.2005. Pred voľbou, o 10. hod. mal kardinál Ratzinger omšu za zvolenie pápeža, po nej išla procesia 115 voličov do Sixtínskej kaplnky. Viedol ich kardinál T. Špidlík, ktorý mal meditáciu pred voľbou. 19.4. sa povrávalo, že dnes by mohol byť pápež zvolený. O 17,49 hod. som zapol televízor, z komína prúdil biely dym, voľba bola úspešná po štyroch skrutíniách za 26 hodín. Na Námestí sv. Petra ešte nebolo veľa ľudí, aj keď sa správa šírila ako blesk. O desať minút som bol v aute, rýchlo som sa blížil k Vatikánu. Jeho okolie už bolo uzavreté, bočnými uličkami som sa dostal na Candiu - zaparkovať sa už nedalo. Na križovatke som vyšiel na vysoký chodník, voľačo podo mnou zapraskalo. Doprava bola paralyzovaná, taxikári vzrušene debatovali, policajti boli slávnostne naladení. Slnko, zvedavé z toľkého ruchu nerado zapadalo. Po uliciach sa valili davy, vojsko v šíku pochodovalo. Hudba karabinierov hrala pochody, šla dookola námestím Risorgimento, akoby mala dosť času. Utekal som k sv. Petrovi, kde vládlo veľké vzrušenie. Ľudia sa tlačili tam, odkiaľ vidno na balkón nad vchodom baziliky, kde sa mal objaviť nový pápež. Na vedľajších balkónoch sa tlačili kardináli, na hlavnom sa otvorili dvere, objavil sa kríž a sprievod. Protodiakon, čilský kardinál Jorge A. Medina Esteves o 18,40 hod. začal pomaly hovoriť, napínal nás, robil pomlky, díval sa na dav a pozoroval účinky svojich slov. Bola to aj jeho životná príležitosť, ktorá sa nevráti. „Annuncio vobis gaudum magnum. Habemus papam!“ Keď povedal, že zvolený kardinál sa volá Jozef, chvíľu počkal, vôbec mi nenapadlo, kto by to mohol byť. Meno Ratzinger vyvolalo šok, ktorý sa zmenil na potlesk a ovácie. Aj meno Benedikt XVI. prekvapilo, čakal sa Ján Pavol III. Nového pápeža - vedca a teológa - Rím srdečne prijal. Mladí zareagovali okamžite – Bé-ne-detto, Bé-ne-detto. Benedikt XVI. vystúpil skromne a krátko s osemriadkovým prejavom. Rád by som ho ešte počúval, rovnako ako celý svet. Po požehnaní zavládlo veľké nadšenie. Benedetto sa usmieval typickým, ostýchavým úsmevom. Ľudia slzili, spievali a vyvolávali mu na slávu. Dlho sa na balkóne nezdržal, zamával a dvere sa zavreli. Námestie sv. Petra bolo stredom sveta, telefóny zvonili, priatelia mi posielali závistlivé SMS-ky. „Víťaz je Nemec!“ kričala do telefónu mladá Američanka, zvyknutá sledovať udeľovanie Oscarov. Hudba, ktorá prišla, keď pápež hovoril, chcela dohoniť zameškané. Kardinálom sa z dvoch balkónov nechcelo odísť. Neviem, komu sa tam podarilo dostať, asi tým, ktorí mali lepšie lakte. Stáli tam, ako lastovičky na drôtoch, tešili sa z pohľadu na rozjasaný dav, ktorého nadšenie vyvolali svojou voľbou. Aj pre nich to bol historický večer, nezabudnuteľný pohľad, raz a navždy, už sa takého nedožijú. Pochopili, že keď odídu, viac sa sem nevrátia a preto - neodchádzali. Neskôr som na fotografii videl, ako boli kardináli natlačení na zábradlí, ako sa aj starí tlačili dopredu, ako malý Tettamanzi sa z druhého radu snažil tiež niečo vidieť, ako Poupard so smiechom ukazoval niečo prstom Barraganovi, aj Bertone sa usmieval... Rímske zvony odovzdávali odkaz jeden druhému, o chvíľu vytvorila tisícka zvonov nezabudnuteľnú nebeskú hudbu. Prehlušil ich iba hlavný zvon baziliky, ktorý bol nedávno umieračikom. Mesiac sa medzi oblakmi priblížil k obelisku, ktorý bol svedkom smrti sv. Petra. Som Bohu vďačný, že mi umožnil zažiť túto mystickú slávnosť, keď po 950 rokoch na Petrov stolec zasa zasadol Nemec.

––––––––––––––––

Kto je Silvio Berlusconi? (ukážky z knihy J. Mikloško: Prísne tajné, Ako sme boli Taliani, DACO 2006, verzia z talianskeho prekladu) SILVIO BERLUSCONI. Taliani sledujú vnútornú politiku, denne o nej diskutujú. O zahraničie sa málo zaujímajú, médiá často píšu nepodstatné veci, dôležité je medzi riadkami. Od r. 1945 bolo v Taliansku 60 vlád, ich priemerné trvanie bolo 11 mesiacov – za ten čas sa nedá veľa urobiť. V politike bolo veľa malých strán, ktoré vytvárali nestabilitu. Pád vlády málokto bral tragicky. Rušňovodiči sa menili, ale vlak išiel v podstate rovnakým smerom. Berlusconiho vláda vládla najdlhšie, päť rokov, 2000-2005. V TR je silná bipolarizácia stredo-pravej koalície a stredo-ľavej opozície. Napriek vtedajšej prevahe stredo-pravých v parlamente a v senáte, udržanie koalícii si vyžadovalo veľké úsilie. Bývalí kresťanskí demokrati, ktorí vládli desiatky rokov, sú roztrieštení v oboch blokoch, od r. 1994 sa nevedia zjednotiť. Čiernou ovcou pravice je Liga severu a jej líder U. Bossi. Už nehovorí o samostatnej Padánii, ale na severe využíva kritiku centralizmu Ríma a populizmom získava hlasy. Pokladajú ho za folklór, vláda by sa ho rada zbavila, viacerí jej členovia mi to povedali. Raz som ho videl v televízii falošne spievať so známym novinárom. Novinár spieval Italia, Italia, senátur Bossi Padania, Padania. Bolo to smiešne, ale aj ľudské. O pár dní dostal Bossi porážku, rok bol na rehabilitácii, vzdal sa ministrovania. Nepretvaroval som sa, verejne som sympatizoval s pravicou. Pri slove komunista som vydával svedectvo 40-ročnej skúsenosti. Hovoril som, že pre nich sme 40 rokov žili iné životy, mnohí stratili talent, zdravie, ba aj život. Talianska ľavica má dlhú tradíciu, je tolerantnejšia ako Brežnevovi komunisti. Bol som šokovaný, ako je rozšírená na univerzitách, koľkí sudcovia sú ľavičiari, ako je ľavá väčšina novín a televízií, aké červené sú odbory. Vyvolávajú štrajky, metódu boja proti rannému kapitalizmu. Aj keď nikdy nič nedosiahnu, rozvracajú a škodia hospodárstvu a povesti krajine. Príkladom sú štrajky Alitalia, ktorá je dlho v červených číslach. Aj keď závisí od vlády, stále štrajkuje. Stovky letov sa odvoláva, ľudia sedia na letiskách a nadávajú, ostatný štrajk stál 80 mil. euro. Talianski politici sú zameraní na svoju kariéru a získavanie voličov. Veľa hovoria, ale nepočúvajú. Na mítingoch povedia prejav a zmiznú. Taliansky postoj k minulosti je zdravší ako náš. Sú objektívnejší, rozporné osobnosti hodnotia aj pozitívne, nezaškatuľkujú ich navždy. Obrazy Mussoliniho visia v galériách, jeho meno je na jeho stavbách, aj na obelisku a objektoch olympijského areálu. V rímskej opere nad javiskom je tabuľa: Benito Mussolini duce. Bol som zvedavý, ako dopadnú parlamentné voľby v apríli 2006. Volebná kampaň bežala stále, prial som pravici, aby pokračovala vo vláde. (Po dramatickom boji bola parita, vďaka zákonu vyhrala v parlamente a v senáte ľavá opozícia na čele s R. Prodim. Je v nej 11 strán – aj rôzne typy komunistov, zelení a radikáli. V apríli 2008 je však aj toto históriou a nie už mladý Berlusconi sa s veľkou prevahou vrátil do kresla premiéra.) S Berlusconim som sa prvýkrát stretol ako podpredseda vlády ČSFR v r. 1991 v Miláne. Navštívil som jeho televízne štúdiá a futbalový zápas na San Siro, kde AC Miláno vyhralo nad Lecce v poslednej minúte 1:0. Berlusconi sa až potom rozhovoril a pozval ma do kabíny. Mám peknú fotografiu s Van Bastenom a Gullitom, dostal som dres AC a futbalovú loptu. Na moje požiadanie som si odniesol tri diely ich filmu Dieťa menom Ježiš, ktorý televízia na Vianoce 1991 odvysielala. Keď som to Berlusconimu pripomenul, pamätal si to. Vážne ochorel, ľavica ničila jeho Fininvest, dostával vyhrážky na likvidáciu, aj socialistické zahraničie ho škandalizovalo. Dlho mi trvalo, kým som z podkladov MZV SR pre rokovanie našich politikov s talianskymi dostal von negatívne vety o ňom. Berlusconi už nie je bývalý podnikateľ a politik z r. 1994. Ľudia mu závidia, že je bohatý a úspešný, kritizujú ho, že vládu riadi ako podnikateľ. Ľavica ho nenávidí, on vidí hlavné problémy v komunistoch. Možno je pravdou, že niektoré zákony si nechal odsúhlasiť v prospech seba a strany. V roku 2000 vyhral voľby a predsa ho naháňali súdmi, na ktorých zabíjal čas vyvracaním aj krivých obvinení. V Ríme som ho viackrát stretol a krátko s ním hovoril. Vždy bol usmiaty, pozdravoval Mikiho Dzurindu, s ktorým sa spriatelil. Ako majiteľ klubu AC Miláno je vášnivý fanúšik. Ukrajinský veľvyslanec mi povedal, že sa márne pokúšal vybaviť stretnutie prezidenta Kučmu s Berlusconim. Keď ukrajinský hráč AC Miláno Ševčenko dal vo finále európskeho pohára rozhodujúcu jedenástku, návšteva Kučmu sa hneď potvrdila. Keď na recepciu prišiel Ševčenko, Berlusconi mu pred všetkými oprášil vreckovkou topánky. Keď som sa ho pýtal na Ševčenka, povedal, že je to skromný a čestný človek, výborný futbalista. Keď mal jeho otec problémy so srdcom, pomohol mu operáciou. Berlusconi má charizmu pre styk s ľuďmi a nadviazanie priateľstva. Počas návštevy Ruska 2.-3. 4. 2002 pri diskusii s prezidentom Putinom zatelefonovali prezidentovi Bushovi, ktorému Berlusconi navrhol summit NATO-Rusko v Ríme. Bush sľúbil, že si vec rozmyslí a 12. 4. zatelefonoval Berlusconimu, že súhlasí, ale ešte to neprerokoval s partnermi, čo znamená signál na čakanie. Berlusconi hneď usporiadal tlačovku, kde vyhlásil konanie summitu. Pochopil, že nastala vhodná chvíľa pred zasadaním NATO v Prahe. Nový vzťah NATO-Rusko bol ústupkom Rusku. USA potrebovali, aby po robustnom rozšírení NATO Rusko neprotestovalo. Na tlačových konferenciách si servítku na ústa nekladie. Vyvolávalo to škandály, ktoré žehlil hovorca Bonaiutti. Má veľkú fyzickú výdrž, aj po 70-ke ťahá celé dni. Je priateľom mnohých svetových politikov. Hovorí sa, že chce byť v strede trojuholníka, v ktorého vrcholoch sú Ján Pavol II., Bush a Putin. Keď jeho vilu v Sardínii navštívil Putin, kúpil 250 druhov kaktusov, aby sa cítil ako na ranči v Texase. Má rád hudbu, hrá na klavíri, hrával na lodiach. Na koncerte vo Villa Doria Pamphili, kde ministrom vnútra EÚ hrali Smetanu, Straussa a pochod Radetského, Berlusconi dirigoval nohou, vždy tlieskal prvý. Na večeri bola, ako vždy, trikolóra – jedlá vo farbách zástavy: zelená, biela a červená. Na obede s veľvyslancami EÚ, B. Vespa, redaktor televíznej relácie Porta – porta, povedal: Berlusconi urobil 2 chyby – vytvoril konflikt záujmov v televízii a príliš útočil na ľavicovosť súdov. Podľa ľavice tri verejnoprávne televízie RAI sú blízke vláde. Ak pričítame tri Berlusconiho televízie, potom vraj mediálny priestor patrí iba jemu. Podľa mojej skúsenosti v kanáloch RAI sú väčšina redaktorov ľavičiari, ktorí opozícii dávali veľký priestor. Premiér po skúsenostiach so súdmi, ktoré sa sústredili na neho, podľa Vespu nepochopil, že sú nezávislé a autonómne. Nakoľko má dosť peňazí, jeho obhajcovia ho úspešne bránia. Je zaujímavé, že chudobní, najmä na Sicílii volia Berlusconiho a bohatí severu ho nevolia. Na večeri veľvyslancov EÚ vo vile Farnese mal Berlusconi výbornú náladu, spieval francúzske piesne o láske. V úzkom kruhu, bol som tam aj ja, sa priznal, že študoval na Sorbone, ale sa zamiloval do tanečnice z Pigale a prestal študovať. Keď to otec zistil, zo Sorbony ho vytiahol za ucho. Francúzskemu veľvyslancovi povedal, že jeho brána je krajšia, ako palác Chigi a kuchárovi, ktorý sa predstavil stiahol čapicu na oči. Povedal vtip na účet Busha, aj o častej neprítomnosti doma. Keď sa raz vrátil náhle domov, manželka povedala deťom: Nejaký neznámy pán nás chce navštíviť, nepoznáte ho? Opýtal som sa ho, či vie kedy začína život? Keď rozmýšľal, povedal som, že vtedy, keď manželka odíde s deťmi na dovolenku. Veľmi sa zasmial, neviem, či sa smial aj vtedy, keď Veronika vydala knihu o svojom živote, v ktorej sa priznala, že nikdy nevolila manželovu stranu. BERLUSCONI NA SLOVENSKU. Taliansko navštívili mnohí naši politici, nemálo Talianov navštívilo aj Slovensko. Sprevádzal som oficiálnu návštevu prezidenta Ciampiho v r. 2002 a premiéra Berlusconiho v r. 2004. Návšteve premiéra TR predchádzalo veľa pokusov o stanovenie termínu. Naša nervozita stúpala, veď už Berlusconi navštívil všetkých našich susedov. Požiadal som M. Dzurindu: Keď ste takí priatelia, nahovor ho, aby prišiel aj k nám! Premiér to sľúbil a asi sľub dodržal. 19. 11. 2004 bola veľká zima. Dámy sa chceli ukázať, pri lietadle čakali v kostýmoch. Najprv do neho vošiel veľvyslanec A. Provenzano, potom vystúpil hovorca P. Bonaiutti a vrátil sa späť. Dámy sa mrvili, chceli ísť do áut pre kabáty, ale nechceli dopadnúť ako nemúdre panny v evanjéliu. Po 15-tich minútach zišiel dole Berlusconi so sprievodom. Keď uzimenej Jane Trnovcovej s úsmevom povedal, že má pekné oči, prestalo ju oziabať. Za 10 minút nastal na Hrade typický slovensko-taliansky alebo taliansko-slovenský zmätok. Hore schodmi sme išli ako stádo slonov, kabát si každý odložil, kde vedel. Predseda NR SR Hrušovský Berlusconiho informoval o situácii u nás, ocenil postoj Buttiglioneho v Bruseli. Vyjadril sa proti plnému členstvu Turecka v EÚ, vyslovil nesúhlas s účasťou našich vojakov v Iraku, podčiarkol kresťanské korene Európy a nesúhlas s textom ÚZ. Berlusconi vyjadril obdiv rýchlosti reforiem v SR. V TR je odpor k reformám, nedarí sa ich presadzovať, aj keď by znížili náklady štátu. Bojoval za nás pri vstupe do NATO a EÚ, vyslovil potešenie, že podnikateľský vírus sa šíri aj medzi mladými Slovákmi. Je rád, že tlak Francúzska a Nemecka, aby predseda EK bol Belgičan, sa prekonal. Najviac hlasov v EP majú ľudovci a preto majú mať predsedu. Premiér Dzurinda mu v tomto pomohol. TR je za prijatie Turecka do EÚ po splnení podmienok. Rozhovory treba začať, aj keď budú trvať dlho. Poďakoval sa za nasadenie našich v Iraku. Ak má odtiaľ Talianov stiahnuť, k čomu ho tlačí opozícia, potom stiahne všetkých vojakov z mierových misií, je ich tam 40 tisíc. Rokovanie sa začalo „incidentom“. Za Slovákmi sedela exriaditeľka SI Rím J. Trnovcová. Mala kratšiu sukňu, na očiach Berlusconiho. Začal, že táto dáma si má sadnúť inde, pretože je Talian a nemôže sa sústrediť, keď vidí ženské nohy. Všetci sa zasmiali, dáma zostala sedieť a Dzurinda navrhol, aby si sadla za Talianov, aby aj on niečo videl. Berlusconi zdôraznil, že to myslí vážne a pani, potešená a zapýrená, sa presunula. Berlusconi chválil Dzurindu za maratóny, povedal, že on je šprintér: stovku má za 11,3 sek. Má 68 rokov a 5 detí z dvoch manželstiev. 14-ročného syna nedávno v stovke porazil, lebo pred štartom povedal: Pozri, mama sa na nás díva. Keď sa syn obzrel, vyštartoval a vyhral. V živote vyhrával, lebo si vyberal slabších súperov a so silnejšími sa spriatelil. Ďalej povedal: V TR polovica nákladov rozpočtu ide na štátnu správu, byrokracia je neefektívna a drahá. Máme hotovú digitalizáciu centrálnej správy, ale pokračujeme po starom. Ministerstvo majú telefonickú centrálu, ak by sme urobili jednu, usporili by sme 92% nákladov, žiadny minister to nechce. V školstve nebola reforma 80 rokov. 8 rokov učíme latinu, 5 rokov gréčtinu, angličtina sa neučí. Ak ju chcete vedieť, musíte si nájsť anglickú snúbenicu. Konštruujeme ponorky a lietadlové lode, jedna stojí 12 miliárd euro. Nepotrebujeme ich, treba ich prerobiť na turistiku. Máme veľké daňové zaťaženie: človek s platom 100 euro, stojí podnik 300. Daňové úniky sú obrovské, tretina HDP ide pod stôl. Do 3 % deficitu, ktorý máme, nemožno zarátať dôchodky, infraštruktúru, výskum a vojenské technológie. Opýtal sa Dzurindu, ako dokáže s menšinou poslancov schváliť reformy, keď on s väčšinou sto poslancov nevie nič presadiť? Pri obede začal rečníckou otázkou: Hovoria, že mám 12 domov, 18 bazénov, 6 plachetníc, 187 kúpeľní: podľa spotreby toaletného papiera to môže byť. Vraj vlastním AC Miláno, aj iné športové kluby, aspoň raz týždenne chodím na nejaký zápas, je to pravda. Vraj som vyrobil 150 filmov a dal prácu 100 herečkám, je to fakt. Vraj 50 % boli mojimi milenkami, môže byť. Keď som zomrel, v nebi mi povedali: Signor Silvio, prepáčte, nedokážeme vám zabezpečiť rovnaké podmienky, na aké ste boli zvyknutý. Na prechádzke ho zastavili Američania, mladík sa chcel odfotografovať. Objali sa, ochranka nevedela urobiť snímku na americkom digitály. Obaja trpezlivo čakali, Berlusconi sa poďakoval: Pozdravujte Busha, som jeho dobrý priateľ! Odpoveď bola: Volil som Kerryho. Pri návšteve Írskeho pubu si všetci dali čierne pivo. Obklopili nás mladí Taliani, každý sa chcel s Berlusconim vyfotografovať. Podpisoval sa na papieriky, objímal sa s dievkami a vtipkoval. Kovovému paparazzimu, ktorý spoza rohu fotografuje škandály rukou zakryl objektív. S dvojhodinovým meškaním sa prišlo na letisko. Pri lúčení mi Berlusconi povedal: Mikloško, arrivederci e tutto bene. Lietadlo spustilo motory, ale nerólovalo. Talianskemu veľvyslancovi zatelefonovali, že obsluha zabudla odložiť z kolies úchytky – sme ešte mladá republika. V správe domov som pripomenul, že Berlusconi prejavil záujem o kúpu bytu v meste: O každú krajinu kde som to urobil, prudko stúpol záujem talianskych turistov. Dzurinda sľúbil účasť na Rímskom maratóne. TALIANSKA ĽAVICA A KOMUNISTI. Talianski komunisti majú dlhú históriu. Ich odboj proti fašizmu nevyústil, ako u nás, v komunistický puč s tragickými represáliami 50. rokov a totalitou neslobody do r. 1989. Prvá kresťansko-ľavicová vláda na čele s Aldom Morom padla v r. 1968. Súviselo to aj s inváziou armád do ČSR, po ktorej odpor voči komunizmu vzrástol aj v TR. Keď sa v 70. rokoch schyľovalo ku koalícii kresťanských demokratov s komunistami na čele s A. Morom, bol tento politik 16. 3. 1978 unesený na via Fanni, neďaleko našej ambasády. Ochranku postrieľali, A. Mora našli 9. 5. mŕtveho v aute medzi sídlami kresťanských demokratov a komunistov. Dve minúty po únose prišla polícia, Moro zmizol. Bola domnienka, že únoscovia ho zaniesli na naše veľvyslanectvo a potom ho preniesli inde. Toto sa nedokázalo, ani podozrenie o spojení Červených brigád s československou rozviedkou (zakladateľ a vodca Červených brigád R. Curcio dostal víza na návštevu ČSR 7.-8. 6. 1978). V Ríme som sa dvakrát rozprával s dcérou A. Mora, politologičkou, ktorá sa nezmierila s nevysvetlenou vraždou otca. Päťročná vláda ľavice mala na čele d´Alemu, potom Amata. D´Alema sa veľmi podobá na Dzurindu, je vraj jeden z najschopnejších politikov, ktorý v r. 1968 bol proti Dubčekovi. Po voľbách 13. 5. 2001 prišiel Berlusconi, na miestnej, provinčnej a regionálnej úrovni často vyhráva stredo-ľavá koalícia aj s komunistami. Prezidentom regiónu Puglia sa v r. 2004 stal komunista N. Vendola, ktorý sa hlási za homosexuála. Vo voľbách porazil bývalého prezidenta, mladého fešáka kresťanského demokrata. Taliansky život pripomína scéna z Felliniho filmu, keď veľká rodina čaká na nedeľný obed, znie zvon, všetci sa modlia Anjel Pána, iba otec komunista búcha do stola a kričí: minestra! Po akcii na počesť Dubčeka som dúfal v spoluprácu s radnicou, zistil som, že majú záujem len o to, čo získava body ľavice. Veltronimu som márne posielal listy o spolupráci na koncertoch, výstave talianskych a slovenských maliarov, archeologickej výstave Zlatý vek Karpát a pamätnej tabuli Štefánikovi. Požiadal som ho o povolenie vystupovania 4 našich ľudových hudobníkov na náš štátny sviatok na piazza Popolo. Súhlas prišiel, ak za veľa peňazí poistíme okolité pamätihodnosti. To, že Rím je plný muzikantov, ktorí vyhrávajú a zarábajú bez poistného, im neprekážalo. Keď som sa Veltronimu sťažoval, vyhovoril sa na úradníkov. Opakovane som ho žiadal o prijatie, sľubovali mi to, ale nič sa neudialo. Vicestarostke pre kultúru M. Caravaglia som napísal list s ponukou piatich projektov spolupráce, udelil som jej aj pamätnú medailu. Obratom nás pozvala 6. 12. 2004 do úradu, kvôli medaile si prizvala fotografa. Sľúbila spoluprácu, ale napísala, že projekty patria iným rezortom a pomenovanie Slovenskej alebo Bratislavskej ulice vyrieši komisia, ktorá to rieši dodnes. Mesto vraj nemalo peniaze, ale financovalo obrovské megakoncerty. Biela noc kultúry v r. 2004 stála dva mil., v r. 2005 tri mil. euro. Ľavica robila drahé konferencie, napr. nositeľov Nobelovej ceny mieru, arabských krajín o demokracii v Iraku, s Američanmi slávnosť Záhrada mieru. Nadácia Roma-Europa ma v r. 2004 pozvala na konferenciu o problémoch Ríma. Písomne som opísal vzťah k Rímu s návrhmi riešenia problémov. Hovoril som na dlhom rokovaní, odznelo tam veľa návrhov na zlepšenie situácie. Starosta a jeho úradníci konferenciu ignorovali, nebola to ich akcia. Podobnú skúsenosť som mal s ľavičiarmi v provincii a v regióne. Zaujímal ich politický prospech, my sme im robili iba štafáž. Ich referenti pre kultúru tárali často o ničom, ani poriadne nevedeli, akú výstavu otvárajú. Ich megalománia sa prejavila napr. pri veľkej propagácii výstavy Moneta. Keď sme tam došli, vystavovali jeden jeho obraz a niekoľko fotografií. Nakoniec som si povedal: viac sa nedám zneužívať účasťou na akciách lavice. Raz som predsa išiel – v sále Kapitolu mali fokolári promóciu knihy Chiari Lubich: Ľud zrodený evanjeliom. Bola to pekná kniha, jej recenzent bol aj Veltroni, pretože dal zadarmo sálu. Veltroni povedal, že téma knihy je mu vzdialená a preto bude rozprávať o nedávnej návšteve Mozambiku. P. Fassino pozval v októbri 2002 a v apríli 2004 veľvyslancov kandidátskych krajín (KK) do EÚ na obed, v r. 2002 to urobil aj F. Rutelli. Nemohol som neísť, aj keď som vedel, že Fassino, ktorý pochádza z rodiny komunistov v Piemonte, bol v minulosti tiež komunista a Rutelli, ktorý bol v radikálnej strane, za ktorú kandidoval v r. 1993, je šéfom ľavicového zoskupenia Margaréta. Lídri iba kritizovali vládu a jej politiku. Fassino označil úspechy Berlusconiho za klamstvá. Keď som sa ho opýtal, aký význam majú aj ním podporované štrajky, ktoré ničia ekonomiku a nič neprinášajú, povedal, že štrajky majú svoj význam. V Perugii som sa zúčastnil na oslavách 42. výročia družby Perugia-Bratislava. Je to najstarší vzťah miest v Európe, ktorí dojednali ešte komunisti z Bratislavy a Perugie. Na oslavách boli naše kultúrne podujatia, aj konferencia u starostu. Keď som sa v prejave dotkol 40-ročnej totality u nás a toho, čo sme preto stratili, starosta a radcovia mali kalný zrak. Nie nadarmo je zástava Perugie červená, roky tam vládne ľavica. Vraj je to od čias, keď Perugia bola v pápežskom štáte a mala konflikty s pápežom. Prezident regiónu Friuli Venezia Giulia so sídlom v Terste je ľavičiar Illy. V Ríme, v paláci Feraioli, naproti palácu Chigi, má regionálny úrad, do ktorého pozval veľvyslancov KK na večeru, mal som z toho dobrý dojem. Bol vždy bez kravaty, zdvorilý, vzdelaný a otvorený. Je majiteľom vraj najlepšej kávy Illy, kapitalistom, ale ľavičiarom. Keď som mu chcel udrieť na strunu a začal som s témou špekulácií na burze a obchodov s derivátmi, presvedčoval ma, že to tak má byť. S víťazstvom komunizmu u nás zmizla kultúrnosť. Komunisti nám surovo vzali vlastný rozvoj, život podľa seba, možnosť cestovania a realizácie nápadov. Kosák a kladivo je pre mňa rovnakým symbolom ako fašistická svastika. Sú pre mňa symbolom zla, prenasledovania veriacich a nenávisti k ináč zmýšľajúcim. Európa ho nepotrebuje, jej znakom je kríž. Keď 16. 10. 2004 dostala Nobelovu cenu za literatúru feministka a bývalá rakúska komunistka E. Jelinek spomenul som si na výrok Einsteina: Dve veci sú nekonečné, vesmír a ľudská hlúposť. Čo sa týka vesmíru, mám ešte pochybnosti. Angličania v celonárodnej ankete BBC vyhlásili za najväčšieho filozofa našich čias Karola Marxa. Je to pre nás, ktorí sme jeho „mafiu – marxistickú filozofiu“ skúsili na vlastnej koži, drzosť a urážka. Ani Angličanom neprajem, aby vedúcou silou ich spoločnosti boli komunisti, ktorí kde vstúpili, tam ani obyčajný, nieto anglický trávnik nerástol.