Moje knihy

Dva roky bloger

Budúcnosť Cirkvi v dnešnom svete

Tvorba » Publicistika » Budúcnosť Cirkvi v dnešnom svete

 

Budúcnosť Cirkvi v dnešnom svete

Jozef Mikloško

I. Laici v Cirkvi

2.Vatikánsky koncil (VK) prorocky pochopil, že v rýchlo sa meniacom svete je nutné poskytnúť laikom väčšiu zodpovednosť v Cirkvi a otvoriť im širšie pole apoštolskej činnosti. Už v konštitúcii Lumen Gentium1, ktorá bola schválená 21. 11. 1964 je 9 odsekov IV. časti venovaných úlohám laikov v Cirkvi. Je zaujímavé, že rok potom, 2. VK venoval tejto téme v osobitnom dekréte O laickom apoštoláte2 33 odsekov, z ktorých zdôrazním niekoľko tvrdení, ktoré sú vhodné aj na spytovania svedomia:

  • Dekrét má slúžiť za normu pri revidovaní cirkevného práva, pokiaľ ide o laický apoštolát (ods.1, str.148).

  • Cirkevný snem si želá, aby sa kresťanská sociálna činnosť rozšírila na celú oblasť časného poriadku, aj na pole kultúry (7, 156).

  • Cirkev má v nevšednej úcte milosrdenstvo voči chudobným a chorým, ako aj charitatívne a svojpomocné diela na úľavu ľudských tiesní (8, 157).

  • Nech si laici vysoko vážia a podľa možnosti podporujú súkromné a verejné i medzinárodné charitatívne diela a podujatia sociálnej pomoci (8, 158).

  • Katolíci, skúsení v politike a náležite utvrdení vo viere a kresťanskom učení nech neodmietajú verejné funkcie (14, 165).

  • Pastieri Cirkvi nech prijímajú laikov čo stoja v službách apoštolských organizácií s ochotným a vďačným srdcom a nech dbajú na to, aby ich životné podmienky čo najviac zodpovedali požiadavkám spravodlivosti, primeranosti a lásky, najmä čo sa týka slušného živobytia pre nich a pre ich rodiny (22, 172).

  • Ako prostriedok vzájomnej spolupráce..., nech jestvujú diecézne poradné zbory nápomocné apoštolskej činnosti Cirkvi..., aj vo farskom... i medzidiecéznom rámci, ako aj v národných a medzinárodných rozmeroch (26, 175).

V novembri 1987 sa uskutočnila Biskupská synoda na tému „O poslaní laikov vo svete“. S cieľom vyniesť na svetlo hodnotu a bohatstvo synody pápež vydal 30. 11. 1988 posynodálny apoštolský list Christofideles laici3. Ohlasuje sa v ňom nový štýl spolupráce medzi kňazmi, rehoľníkmi a laikmi. Laici majú poslanie hlásať Evanjelium, aj kultúrou. Miestna Cirkev je poslaná aj tým, čo neveria v Krista. V liste je veľa výrokov, ktoré môžu po 20 rokoch tiež slúžiť na spytovanie svedomia:

  • V dokumentoch 2. VK a aj tu sa zdôrazňuje účasť laikov – žien a mužov, na kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade Cirkvi.

  • V najťažších situáciách dejín Cirkvi stáli na počiatku obnovy vždy svätí. Dnes nutne potrebujeme svätých, ktorých si musíme vytrvalo od Boha vyprosovať (ods. 16, str. 20).

  • Kde si to potreba Cirkvi vyžaduje..., môžu aj laici..., spĺňať službu slova, vedenie liturgických modlitieb, udeľovanie krstu a rozdeľovanie sv. prijímania (23, 28).

  • Farnosť na základe živej účasti laikov je... domom, ktorý je otvorený pre všetkých a je k službám všetkým... (27, 35).

  • Obžaloby modloslužby moci, egoizmu a korupcie, ktoré sa neraz vznášajú proti členom vlády, poslancom parlamentu..., ako aj rozšírená mienka, že politika je oblasťou nevyhnutného morálneho ohrozenia, žiadnym spôsobom neospravedlňujú skepticizmus, alebo odvrátenie sa kresťanov od verejných záležitostí (42, 54).

  • Aj v hospodársko-sociálnom živote treba mať v úcte a napomáhať dôstojnosť a celkové povolanie ľudskej osoby, ako aj dobro celej spoločnosti. Lebo tvorcom, stredobodom a cieľom hospodársko-spoločenského života je človek (43, 57).

  • Starých ľudí, ktorí sú často považovaní za neužitočných, alebo dokonca za neznesiteľnú ťarchu, Cirkev prosí a očakáva, aby pokračovali vo svojom misionárskom a apoštolskom poslaní (48, 63).

  • V našich časoch majú ženy čím ďalej tým aktívnejší podiel na celospoločenskom živote. Je preto veľmi dôležité, aby mali širšiu účasť aj na rozličných poliach apoštolskej činnosti Cirkvi (49, 65).

  • Cirkev vo svojom živote a vo svojom poslaní musí uznať všetky dary žien a mužov a uviesť ich do praxe (49, 66).

  • Ženy sa majú zúčastňovať na živote Cirkvi bez akéhokoľvek diskriminovania aj na konzultáciách a pri vypracovaní rozhodnutí (51, 68).

  • Predovšetkým pre laikov, ktorí sa angažujú v politike a v sociálnej oblasti, je nevyhnutné hlbšie poznanie sociálneho učenia Cirkvi (60, 80).

Apoštolský list3 vychádza z textu Mt 20, 6-7:

O piatej popoludní... im povedal: „Čo tu nečinne stojíte celý deň?“

Vraveli mu: „Nik nás nenajal.“

Povedal im: „Choďte aj vy do mojej vinice!“

Túto udalosť Ján Pavol II. interpretuje podľa Gregora Veľkého tak, že čas poslania do vinice je úmerný veku poslaných: ráno predstavuje detstvo, poludnie mladosť, poslední o piatej sú poslaní tí, ktorí už pokročili rokmi – sú vo vysokom veku: starci a starenky.

S vyslaním seniorov do vinice súvisí aj diakonát. V encyklike Lumen Gentium1 sa hovorí o diakonoch (ods. 29, 43-44), ktorí posilnení sviatostnou milosťou slúžia v spoločenstve s biskupom a jeho kňazstvom ľudu Božiemu pri službách Božích, kázaní slova Božieho a skutkoch lásky. Po výpočte množstva úloh diakona sa konštatuje: „Keďže sa tieto prepotrebné úlohy môžu vo viacerých krajoch iba ťažko plniť podľa súčasnej disciplíny latinskej Cirkvi, bude sa smieť obnoviť diakonát ako vlastný a trvalý stupeň hierarchie... So súhlasom rímskeho pápeža možno tento diakonát udeliť mužom zrelého veku, a to aj žijúcim v manželstve, a tak isto aj súcim mladíkom pre ktorých však musí zostať v platnosti zákon celibátu.“

Podľa4, prvý pokoncilový trvalý diakon bol vysvätený v r. 1967, v r. 2003 bolo v Európe temer 10.000 diakonov, vo svete vyše 32.000. Na Slovensku pôsobí 18 diakonov. Máme 1482 farností, v niektorých žijú desiatky tisícov ľudí, o ktorých sa stará 2319 diecéznych a 568 rehoľných kňazov (r. 2006). Vzhľadom na množstvo práce, každá farnosť by potrebovala 2 - 3 diakonov, t. j. celkove 3 - 4 tisícky. V Taliansku majú 3000 diakonov za 25 rokov, pri intenzívnom úsilí stav 3 - 4 tisíce diakonov nemusí byť u nás ďalekou budúcnosťou. Vzhľadom na kandidátov máme výhodné podmienky: v r. 2006 diaľkovo študovalo teológiu 1230 laikov, od r. 1990 absolvovalo diaľkové štúdium teológie asi 3000 laikov, medzi nimi sú aj muži, ktorí spolu s laikmi angažovanými vo farnostiach, spoločenstvách a cirkevných organizáciách, aj zrelí a schopní ženatí dôchodcovia, sú kandidátmi na diakonov.

II. Situácia Cirkvi na Slovensku5

Podľa údajov z prípravy Pastoračného plánu Slovenska sa prihlásilo u nás ku katolíckej viere 68,9 % obyvateľov, z nich asi 20 % pravidelne chodí do kostola a praktizuje vieru, čo je 13,48 % obyvateľstva. Cirkev teda venuje 13,48 % obyvateľstvu, t. j. 741.624 veriacim 90 % svojho úsilia. Táto situácia sa môže v budúcnosti zhoršiť, pretože podľa Pullheimskej deklarácie6 bude v Európe ku koncu 21. storočia na jedného Európana 14 Neeurópanov, väčšinou nekresťanov.

Keď sa pozrieme na posledných 70 rokov slovenskej histórie, vidíme, že okrem pozitívnych a obetavých činov ľudí, vždy nás trápili aj nami zavinené nepotrestané zlá. Vždy sa našli ľudia a boli ich stotisíce, ktorí za výhody spolupracovali so zlom: za Slovenského štátu a počas povstania, zločiny komunizmu – politické procesy, znárodnenie, združstevňovanie, teror ŠTB, normalizáciu, činnosť Pacem in terris, aj zločiny po revolúcii – korupcia, nemorálna privatizácia, tunelovanie, vykorisťovanie pracovníkov, ohlupovanie médiami. Za 50 rokov sa u nás vyhodilo na smetisko vyše 1,3 mil. Slovákov.

Slovensko po 40 rokoch ateizácie zachránil jeho duchovný kapitál:

  • dlhoročné modlitby, pôsty a vedomé obetované ťažkosti mnohých,

  • prenasledovania za vieru, tisícky rokov nespravodlivo väznených,

  • tajná existencia v r. 1950 surovo zlikvidovaných reholí,

  • státisíce zo zahraničia pašovaných náboženských kníh,

  • publikovanie správ v zahraničí o prenasledovaní kresťanov,

  • lavínové šírenie samizdatov,

  • púte s desiatkami tisícov ľudí, väčšinou mladých,

  • aktivita podzemnej Cirkvi, stretania detí, mládeže a rodín.

Cirkev získala za totality veľkú autoritu, po revolúcii však nedokázala využiť nové možnosti. Neodsúdila nespravodlivosti v politike a ekonomike, nezastala sa kresťanov v politike, aj keď niesli ťarchu reštitúcií cirkevného majetku, organizovania cirkevných škôl, vyučovania náboženstva, ochrany života, boja za slobodu svedomia, atď. Revolúcia našla Cirkev nepripravenú na liberalizmus, útoky médii a siekt. Po reštitúcii majetkov sa málo pamätalo na ich využitie v prospech ľudí na okraji spoločnosti. Cirkev zostáva v kostoloch, málo chodí medzi ľudí. Sociálne aspekty jej učenia majú malý dopad na život. Veľa peňazí sa dalo do betónu, málo do ľudí, ich vzdelania a do kresťansky orientovanej kultúry. Je tu len pre katolíkov, stará sa o svoje štruktúry, mimo stojacím sa zdá, že im nemá čo povedať. Zapojenie laikov, najmä žien, do jej služieb je nedostatočné, diakonát temer nejestvuje.

Sekularizácia prebieha aj u nás, dobro je brzdené materializmom, egoizmom, liberalizmom, konzumizmom, komunistickým myslením a manipulovaním médiami. Primitívna „kultúra“ ohlupuje najmä mládež, starými pastorálnymi metódami sa proti nej ťažko bojuje. Chýba dialóg o dnešných vážnych problémoch ľudí. Máme veľa zvykového kresťanstva bez koreňov, veľa nevzdelanosti a povrchnosti, v ktorej je Boh iba poistkou po smrti, ale naše myšlienky, slová a skutky nemá čo, azda okrem kostola, ovplyvňovať.

Zmenu k lepšiemu môže urobiť najmä rodič, pedagóg a kňaz.

Rodičia majú privilégium, ktoré ani anjeli nemajú, že môžu spolu s Bohom stvoriť novú bytosť, ktorá by tu bez nich nebola, môžu jej byť príkladom, vyformovať ju, zasiať do nej semienka lásky, porozumenia a obete. Spolu s pedagógmi majú šancu dieťa vychovať dobrotou, prosociálnosťou a atmosférou lásky. Pedagóg môže prispieť k tomu, aby ľudia neboli iba chodiacimi encyklopédiami, ale tvorivými osobnosťami.

Úloha laikov – mužov a žien pri úsilí o morálnu zmenu Slovenska je nezastupiteľná. Laik, okrem hlbokej viery a lásky k Cirkvi však musí byť profesionál, ktorý sa stále vzdeláva. Čo sľúbil, dodrží, čo sa raz dohodlo, už nemení. Stačí mu raz povedať, dá sa na neho spoľahnúť. Nehovorí neoverené, pamätá sa, čo povedal, používa modernú techniku. Veci rieši, neodkladá, vždy je na strane toho, čo niečo žiada. Dokáže načúvať, je objektívny, nechá si poradiť. Vie pracovať paralelne, zorganizovať čas sebe a iným, nedá sa znechutiť, nie je náladový. Je zdravý, s pevnými nervami, vydrží ťahať, pravidelne športuje. Podriadeným prepáči, zabudne, ale keď sa ich neschopnosť opakuje, rýchlo sa s nimi rozlúči. Nehrá sa na veľkého a neomylného, je všestranne vzdelaný, vie cudzie reči, dokáže byť vtipný – aj na svoj účet. Môžete pred ním hovoriť otvorene, má zmysel pre celok a aj pre detail. Jeho podriadení rastú s ním, poskytuje im dôveru, vyžaduje prácu a vie ju oceniť.

Byť takýmto je úlohou na celý život. Je to ideál, ktorý pred nami stojí, je cieľom, ku ktorému sa treba denne blížiť s pomocou Ducha Svätého.

Nezastupiteľnú úlohu pre morálnu obnovu Slovenska má hierarchia: biskupi, kňazi, rehoľníci. Opíšem teraz maximalistickú víziu fungovania fary a farnosti7 – obdobné by malo platiť aj pre biskupské úrady a diecézy. Jej opakom sú farnosti, kde okrem nedele kontakt s farárom nejestvuje, kde ľudia aj farár sú do seba uzavretí, kde sa nečíta a nepredáva katolícka tlač, kde farár nenavštevuje rodiny a často nie je doma. Pod slovom farár rozumiem najmä farára, ale aj tím jeho spolupracovníkov – laikov.

  • Fara má byť vždy otvorená, farár má byť vždy k dispozícii, stále pripravený slúžiť ľuďom, nielen veriacim, pomáhať im v ich ťažkostiach.

  • Zvolená farská rada s rozdelenými zodpovednosťami dobre funguje.

  • Farár má skupiny aktivistov, ktorí akcie organizujú, zháňajú na ne financie a propagujú ich.

  • Po bohoslužbách, ktoré sú špecializované na deti, mládež a dospelých, sa ľudia stretajú na agapé.

  • Pred kostolom alebo na fare, napr. vo farskej knižnici sa pravidelne predávajú noviny, časopisy a knihy.

  • Farár vedie ľudí k radostnej atmosfére v kostole aj mimo neho. Spoločenstvo pekne spieva, aj mládež sa dostane k slovu. Ľudia sa vedia modliť aj svojimi slovami, chodia na prijímanie, radi dávajú znak pokoja.

  • Činnosť farára nespočíva len v omšiach, svadbách, krstoch a pohreboch. Organizuje náboženské stretnutia, spolkovú činnosť, má fungujúci zbor a divadlo, pripravuje športové podujatia. Chodí s ľuďmi na púte a výlety.

  • Farár navštevuje ľudí, aj tých, čo neveria alebo nechodia do kostola. Zaujíma sa o ich starosti a radosti, prežíva ich s nimi, je na ich strane a oni to vedia.

  • Stále študuje a vzdeláva sa. Vie jazyky, udržuje kontakty so zahraničím, pozýva do farnosti zaujímavých ľudí.

  • Poctivo si pripravuje kázne. Vie, že dnes sú ľudia vzdelanejší a preto hovorí zaujímavo a zrozumiteľne. Privilégium, že ho počúvajú stovky ľudí neprepasie stálym opakovaním starých právd. Pýta sa na úroveň svojich kázní, neurazí sa na kritiku.

  • Je skromný, má len to najpotrebnejšie, nepotrebuje bavorák. Vie získať peniaze, ale nedrží ich u seba, ľudí informuje o ich použití. Je veľkorysý k tým, čo potrebujú pomoc. Nie je viazaný na žiadne miesto, hocikedy môže odísť.

  • Dokáže si aj oddýchnuť, nezabúda na svoje vzdelanie, biskup ho v pravidelných cyklov posiela na štúdium do zahraničia.

Je to nerealistické a utopistické? Kristus to zvládol s rybármi, ktorí nevedeli ani čítať. Boh nemá iné, iba naše ruky.

Napriek všetkému, naša Cirkev má veľa nádeje, aj pre vieru ľudí, ktorú v Európe vidno snáď iba v Poľsku a v Taliansku. Aj tam vedia, že o mnohom sa nerozhoduje v politike ale na kolenách, a že budúcnosť národa nezávisí len od peňazí, trhu a techniky, ale od morálnej úrovne, solidarity, bohatstva duchovných hodnôt, od viery, nádeje a lásky.

III. Franz Koenig a Anton Neuwirth, kardinál vo svete a laik v Cirkvi

Záverom vydám svedectvo o dvoch veľkých osobnostiach, kardinálovi F. Koenigovi a exveľvyslancovi A. Neuwirthovi, ktorý sú vzormi pôsobenia hierarchie vo svete a laikov v Cirkvi. Obaja, napriek mnohým problémom doby, vyorali hlboké brázdy: kardinál vo svete a exveľvyslanec v Cirkvi.

S kardinálom Koenigom som mal šťastie osobne sa stretnúť šesťkrát7.

Prvýkrát to bolo v r. 1991, keď som ho ako podpredseda vlády ČSFR navštívil vo Viedni. Hovorili sme 40 minút o problémoch Cirkvi a sveta. Druhýkrát sme sa stretli na konferencii Forum Ostarichi 1995 v Neuhoffene. Kardinál tam bol voľakedy kaplánom, pri slúžení omše ho pri kľakaní chceli dvíhať, vstával rýchlejšie ako pomocníci. Pri obede sme sedeli spolu, všetko zjedol, vypil dva deci vína, dal si kávu a zákusok.

Tretí rozhovor bol vo Viedni v r. 1996 na stretnutí komisií Iustitia et Pax. Na moju otázku o Európe a úlohe Cirkvi odpovedal: Verím v Európu. Všetci sme na ceste do nej..., za jej jednotu sa treba viac modliť... Extrémne liberálne sily vidia len peniaze a ekonomiku, zabudli, že existujú aj duchovné a kultúrne hodnoty. Najdôležitejšie úlohy Cirkvi sú: jej nové porozumenie, lebo je vybudovaná na božskom a aj ľudskom elemente, ekumenizmus, pretože budúcnosť kresťanstva závisí od jeho rastu a väčšia angažovanosť laikov a ich príklad pre druhých.

Štvrté stretnutie bolo v Bratislave v r. 1998 pri príležitosti prezentácie knihy Muž dialógu. Po obede sme prešli peši do bytu Jozefa Chrena, kde si mal oddýchnuť. Požiadal som ho o rozhovor, ochotne sa rozhovoril, zaujímal sa o našu situáciu. Opýtal som sa ho, či by mu Trnavská univerzita nemohla udeliť čestný doktorát. Opísal som mu jej problémy s Univerzitou sv. Cyrila a Metoda, súhlasil s udelením doktorátu, predtým chcel vec konzultovať s kardinálom J. Tomkom a biskupom R. Balážom.

Po rozhovore si mal oddýchnuť. Prišiel však k ostatným na kávu a až po pripomenutí jeho sekretárky si išiel pripravovať prejav. Po 7 minútach sa vrátil, pri fotografovaní povedal, že bude lepšie, ak sa prezlečie do kardinálskeho. Nedívali sme sa, keď sa za sklennými dverami prezliekol.

V prejave pekne hovoril o Slovensku a Rakúsku, ktoré má ísť do Európy cez Strednú Európu, od ktorej sa má čo naučiť. Hodinu podpisoval svoju knihu, fotografoval sa aj s pivom Topvar v ruke.

Na list TU kladne odpovedal, čestný doktorát dostal spolu s Antonom Neuwirthom 3. 4. 1998 v Trnave, máme práve 10. výročie tejto slávnosti. Uskutočnila sa v katedrále sv. Jána Krstiteľa, bol som majster ceremónie. Na recepciu do divadla šiel kardinál peši. Potom mal odísť, ale sa dal presvedčiť, aby išiel do zámku Dolná Krupá, kde Beethoven zložil Sonátu mesačného svitu. Privítala ho dychovka, na večeri v pivnici boli pstruhy s červeným vínom. Kardinál odsúval odchod, išiel by aj na ochutnávku vín, ale p. Fenclová ho brala domov, musel si ešte pripraviť jeden prejav.

Naše posledné stretnutie bolo vo Viedni 24. 1. 1999 na sympóziu o náboženskej situácii v postkomunistických krajinách. Na moju otázku o znamení nádeje v Cirkvi povedal: Žijeme v náboženskom pluralizme a sekularizovanom svete. Nádejou sú mladí ľudia a spoločenstvá. Mladí sa pýtajú na zmysel všetkého, otázka Boha stojí pred dverami, až po nej príde otázka Krista. K náboženstvu nie sú nutné iba znalosti, ale aj spoločenstvo. Život v spoločenstve dáva silu, vidíme to v živých farnostiach. Boha v nich netreba šíriť, je už tam.

Pri iných príležitostiach kardinál prorocky povedal: Európa sa nekončí vo Viedni, patrí do nej aj Slovensko a ďalšie krajiny... Stredná Európa sa udržala viac kresťanskou ako Západná. Jej rôznorodosť národností je zárukou, že globalizmus u vás nezapríčiní úpadok národnej kultúry, tak ako je to na Západe... Treba zlepšiť styky Rakúska so susedmi, musíme sa viac zaujímať o vás... Západniari by sa mali povinne naučiť jeden slovanský jazyk... Cirkev musí podnecovať politikov k činom, musí ovplyvňovať politiku. Treba viesť na všetkých úrovniach ekumenický dialóg s pravoslávím, netreba sa usilovať o zjednotenie, ale o priblíženie, spoluprácu a odstránenie nedôvery.

Kardinál Koenig zomrel 13. 3. 2004 vo veku 99 rokov. Za jeho odkaz pokladám jeho parafrázu na výzvu Alexandra Solženicina Nežiť s lžou:

Solženicinova výzva sa týkala ľudí z Východu, kardinál Konig ju pre Západniarov formuloval takto:

Nežite so zlatým teľaťom, nepretekajte sa v snahe o väčší blahobyt. Nehovorte, že peniaze sú najdôležitejšie, nevychovávajte svoje deti k životu v náruživosti, že by nepoznali nič iného než jedlo, pitie, oslavu sexu a stavbu domov. Nenechávajte sa uštvať až na smrť vlastnou hrabivosťou a žiadostivosťou po peniazoch. Nedajte sa zvádzať reklamou, nepodpisujte stále nové dlžobné úpisy, opustite okruh ľudí, ktorí myslia iba na to, čo je materiálne, nekupujte nič, čo nepotrebujete, vypnite televízor, keď tam reční zlaté teľa, nestrpte vo svojich súkromných rozhovoroch večnú tému o peniazoch, riskujte žiť jednoduchšie, aj keď budete mať ťažkosti, aj keď vás budú odsudzovať príbuzní, aj keď dosiahnete menšie úspechy, nebuďte zvieraťom stáda, zbabelcom a slabochom.

Antona Neuwirtha som mal šťastie často stretávať v politike7, 8. Rýchlo si po revolúcii našiel cestu do KDH, už na prvom sneme v Nitre bol zvolený za člena Rady. Vždy vystupoval zmierlivo a nekonfliktne, postoje zdôvodňoval teologicky a ľudsky. Z blízkej rodiny mu deportovali 12 ľudí. Bol talentovaný vedec, v rokoch 1947-8 pracoval vo Švajčiarsku v kolektíve budúceho nositeľa Nobelovej ceny. V r. 1948 sa vrátil domov, čím sa navždy vzdal kariéry špičkového vedca. So svojimi názormi a vierou sa stal potencionálnym terčom komunistického režimu. Už v r. 1953 ho zavreli a za „špionáž v prospech Vatikánu“ odsúdili na 12 rokov väzenia, z ktorých si odsedel 6 a pol. V r. 1993 kandidoval za KDH na prezidenta republiky. Vedel, že nemá šancu presadiť sa pred vtedajším parlamentom, ale tešil sa z možnosti vystúpenia, v ktorom povedal vysoko kvalifikovaný názor na vtedajšiu súčasnosť. V r. 1994 bol menovaný za veľvyslanca vo Vatikáne, v r. 1996 ho premiér Mečiar stiahol na konzultácie domov, kde prežil temer rok na Ministerstve zahraničia, mal tam písať správu o svojej činnosti. Je zaujímavé, že o tomto „treste“ sa nehovorí v jeho životopisoch. Je paradoxom, že „núteným“ pobytom vo vlasti dostal čas načrtnúť kontúry budúcej zmluvy Slovenska s Vatikánom. Svoju misiu vo Vatikáne dokončil v r. 1997-8. Po vrátení sme aj spolu chodili na mítingy. Už bol chorý, ale sa nešetril. Neraz mu zostalo náhle zle, raz vystúpil z auta a išiel rovno do nemocnice. Na druhý deň však zasa išiel do kampane.

V Ríme si ho mnohí pamätali, ctili a vážili. Často sa tam vracal, pri návštevách ma vždy aspoň nakrátko navštívil. Cenil som si jeho rady a postoje, vždy ich mal zdôvodnené, hovoril úprimne, otvorene odpovedal na moje otázky. 22. 10. 2003 sme sa tiež stretli, hovoril mi o svojej knihe Liečiť zlo láskou, heslo pre politiku nebývalé. 31. 3. 2004 mi k 65. narodeninám napísal krásny list, potom ma ešte navštívil 11. 5. 2004, bol u nás poslednýkrát na večeri. Vysvetlil mi vtedy svoj negatívny postoj k Ústavnej zmluve, bál sa, že Európa zahluší naše kresťanské korene a tradície. 21. 9. 2004 náhle zomrel vo veku 83 rokov.

Literatúra

1 Lumen Gentium, vieroučná konštitúcia o Cirkvi, Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu I, Spolok sv. Vojtecha, Bratislava, 1969, s. 5-88.

2 Dekrét O laickom apoštoláte, Dokumenty druhého Vatikánskeho koncilu II, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím, 1970, s. 147-182.

3 Christifideles Laici, posynodálny apoštolský list Jána Pavla II., Vydavateľské družstvo Lúč, Bratislava, 96 s., 1990.

4 Lencz L.: Čo je vlastne trvalý diakonát? Communio – missio, internetový časopis pre novú evanjelizáciu, 37-02/2008.

5 Mikloško J.: Quo vadis, Slovensko? Viera a život, roč. XVII, č. 4, s. 25-27, Trnava, 2007.

6 Starí a mladí spoločne, Pulheimská deklarácia, VI. Kongres Európskej únie seniorov, Pulheim, 2007, s. 1-6.

7 Mikloško J.: Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní, DACO, Bratislava, 696 s., 1999.

8 Mikloško J.: Prísne tajné – Ako sme boli Taliani, DACO, Bratislava, 432 s., 2006.