Veľmi prísne tajné – Ako sme boli slobodní

Jozef Mikloško

696 strán, farebná obálka, DACO, ISBN 80-967298-5-3, 1999

 

Autobiografické vážne a veselé spomienky spoza kulís na čas rýchlych zmien, veľkých očakávaní, radostí a sklamaní. Netradične sú zachytené osobné prežité porevolučné udalosti, stretnutia s významnými osobnosťami a aj s jednoduchými ľuďmi počas rokov 1989 - 1999. Opisujú sa aj spomienky na ľudí, ktorí nás v tomto čase opustili, aj lyrické vyznania o všedných a nevšedných príhodách. Text je doplnený 170 autentickými fotografiami.

 

 

 

UKÁŽKA

 

Úvod

 

Písať knihu o udalostiach, ktoré všetci prežili, nie je ľahké. Všetko treba preveriť a aj tak sa niekto nahnevá a urazí... Kniha je úprimným svedectvom o dobe, ktorej sme sa po komunistickej „biafre“ ducha dočkali. Vyslovuje myšlienky, ktoré mnohí nosia nevypovedané v sebe. Hovorí o tvrdom zápase za lepší svet, ktorý sa nikdy neskončí a nikdy nevyhrá...

Nie každý bude touto knihou nadšený, no ani na seba som nebral ohľady. Pravdu treba povedať, aj keď ju nedokážeme presadiť. Pekné slová nie sú vždy pravdivé a pravdivé slová nie sú vždy pekné. Písal som ich ako človek, ktorý chce, aby aj naši vnuci pochopili, že sme v tomto historickom období neboli trstinou vetrom klátenou...

V knihe sa strieda vážne s veselým, stretnutia so slávnymi i jednoduchými ľuďmi, politika s lyrikou. Píšem ako vedec – čo som vyskúmal, publikujem, aj keď nie každému sa to bude páčiť. Štyridsať rokov sme žili iné životy, teraz treba žiť v pravde. Maritain povedal, že „v poslednej knihe treba písať len pravdu – áno alebo nie.“ Každá kniha môže byť posledná...

Kniha chce byť svedectvom o prekrásnej a preťažkej dobe, v ktorej sa podarili veľké veci, aj keď veľa času a energie vyšlo nazmar. V mnohých príhodách teraz vidím prst Boží, jeho riadenie, dobrotu a pomoc. Často až s odstupom spoznáme vo veciach obyčajných neobyčajné, pochopíme, prečo sa stali a aká bola naša úloha v nich...

Knihu začínam etapami môjho života, pokračujem monotématickými prierezovými témami, záverečné kapitoly sú venované duchovným veciam a lyrike...

Jadrom knihy sú udalosti prvých troch porevolučných rokov. Som rád, že som bol pri demontáži komunizmu, bol to asi vrchol môjho života, stálo to za to, nikto mi to nevezme. Mnohí ma podceňovali, ohovárali a závideli mi, ale kus roboty som vykonal, škandály som neurobil, zostali mi čisté ruky a srdce. Na prosby ľudí som nehovoril „nie“, ale „prečo nie?“ ...

Do politiky som sa snažil zavádzať zásady Ježišovej Reči na vrchu. Energiu som čerpal z viery, z pomoci Ducha Svätého a Božej Matky Márie. Aj počas písania som pochopil, že po nádhernom porevolučnom období som nadlho vo vysokej politike nemohol zostať. Zo športu a vedy som bol zvyknutý na čestnú súťaž, kde vyhrávali najlepší. V politike sa o vás bez vás často rozhoduje v šepote kabinetov, kde nemožno otvorene povedať ono Michelangelovo – „To víno je kyslé!“

Najdlhšou kapitolou je Čas kávy a rohypnolu – čas plný valiacich sa udalostí, na ktoré sa nedá zabudnúť. Bola to radostná a zložitá doba dvoch rokov vlády, do ktorej som náhle vpadol. Svedectiev o nej je stále málo...

V politike je to často tak, že chcete A, pri rokovaniach má byť B, dohodne sa na C a je z toho D, čo ste od začiatku odmietali. Ak niekto chce zostať pri moci, musí o to bojovať. Nikto vám nič zadarmo nedá, šance sa ani v politike nevracajú. Vašu dobrotu a ochotu budú ľudia pokladať za slabosť a radi ju zneužijú. Ak chcete byť zvolený, niektoré veci nemôžete verejne povedať. Neľutujem, že som tieto zásady príliš nebral dom úvahy...

 

Nositeľ dobrých správ a hotel „U OKURKÁRA“

V Prahe mi často hovorili, že na tajné čísla mi telefonoval Ján Konečný, Moravák zo Zlatých Moraviec. Pozdravoval ma a sľuboval, že tie „okurky“ už-už donesie, už sú na ceste, zajtra prídu, len aby sa nepokazili. Môj sekretariát a rodina sa na ne tešili, vyzvedali sa, čo je s nimi – vždy sa to však niekde zaseklo a „okurky“ z vážnych dôvodov neprišli, v šírom svete sa zapotrošili...

Konečne som stretol Jána Konečného aj osobne. Dano ho nazval Okurkár, aj na vláde ho poznali pod týmto menom. Skamarátili sme sa, stretal som ho vo Federálnom zhromaždení, pred vládou, navštevoval aj náš byt. Kým som sedel vo vláde, vypil si čaj, zajedol si a Marienke nosil čerstvé správy z Federálu.

Rozpad federácie priateľstvo s Okurkárom nezastavil. Chodil na veľtrhy, písal vraj pre noviny, sprostredkúval obchody. Keď skupina Elán prišla niekde do hotela, bubeníkovi Paťovi už pri dverách povedal dobrú správu: „Pozdravuje ťa Jožo a Dano, máte to ve třetím patře, i se sprchami!“ Občas sa zastaví u nás v Petržalke, niekedy v najnemožnejšom čase, napr. o 23,30 hod., v zime bez kabáta. Minule prišiel krvavý, nejakí lumpi ho zmlátili, bol aj na polícii...

Poslednou mojou otázkou vo dverách je vždy: „Kde spíš?“ Nakoľko nikdy nemá nic dopredu zamluveno a u sestier Matky Terezy v blízkom Betleheme je už tma, zoberieme karimatku a spacák, v kancelárii mojej nadácie je teplo. Potichu sa tam Okurkár zabydlí, ráno uprace a vráti mi kľúče. V bratislavských prospektoch je to zapísané ako Hotel u Okurkára, klienti a klientky Betlehema, ktorých sestry Matky Terézie pre nedisciplínu na deň-tri vyhodia, by vedeli o tom viac povedať. Nikdy sa nič z kancelárie nestratilo, nikto netuší, že tento kvalitný hotel je pre tých, ktorých už ani v Betleheme nechcú. Naši klienti sú seriózni ľudia, ktorí majú jedinú nevýhodu, že z rôznych príčin nemajú kde bývať. O dvadsať rokov tam bude určite pamätná tabuľa!

Minulý večer niekto u nás zazvonil, čo nie je zvláštne. Boli to traja vyhodení previnilci z Betlehema. Spolu s partou a so sestrami Matky Terézie boli na pohrebe kamaráta – bezdomovca, ktorý po polročnom boji s rakovinou hrdla zomrel. Na pohrebe hrali presilovku bezdomovci, kar nebol. Tí, čo išli so sestrami domov, dopadli dobre, traja, ktorí sa zastavili v krčme, aby si uctili pamiatku kolegu, zvonili pri vchode. Situácia bola jasná, vzal som karimatky a kľúč a partiu som ubytoval U Okurkára.

Doma ma čakal súrny odkaz od sestier, že policajti im priniesli jedenástich čiernych aj s deťmi zo Sri Lanky a jeden z nich má asi maláriu, lebo sa veľmi trasie. Sú už dva mesiace na cestách, vyčerpaní, s nádejou, že sa dostanú do Nemecka. Chorého som autom zaviezol so sestrami na infekčné oddelenie a vrátil som sa domov. Zo strachu pred maláriou – dlho sme sedeli spolu v aute – som si dal doma dva štamprlíky slivovice. O chvíľu zazvonil telefón, sestry sa s chorým autobusom vrátili domov a z nemocnice im telefonovali, že kvôli vyšetreniu krvi s ním musia znovu prísť do nemocnice. Povedal som, že som pil, čo je v Betleheme smrteľný hriech, ale keď iné auto nebolo, urobili sme aj druhú jazdu. Všetci sme sa po ceste aj s čiernym pasažierom modlili ruženec, aby sme nestretli policajtov. Nakoniec to malária nebola. Neskoro v noci sme sa vrátili domov – piť už nebolo treba...

 

5. mája 1997 prišla Viktória

Prvé je už tam, nenarodilo sa. Vyprevádzal ho plač rodičov a anjela strážcu. Zrazu sa nebolo o koho starať, nastali mesiace smútku a neistoty. Neznámou správou popísaný lístok zostal u Panny v Mliečnej jaskyni. Vraj biely prášok odtiaľ robí zázraky. „Ktorého si Panna v Betleheme porodila, dojčila, prebaľovala, kúpala, vychovávala... a pripravovala na Golgotu“, oroduj za naše deti a všetky deti sveta. Mesiace letia, pomoc je zrazu aktuálna... Sneh a dlhá zima sa nechcú lúčiť. Mrazivé dni plynú v očakávaní nového života. Konečne prišli konvalinky a orgovány, v zelených gaštanoch sa rozsvietili lampy bielych kvetov a pomedzi ne ospalo blikajú vesmírne koráby. Udrela hodina pravdy, stmieva sa. Srdce aj srdiečko nervózne tlčú, sezam sa však neotvára. Trvá to už pridlho, vytúžený rytmus bolesti prichádza, ale sa utišuje. Spánok sadá na oči – „Dýchajte, dýchajte!“ Treba dýchať, čakať a modliť sa. Čo vtedy asi robia tí, čo sa nevedia modliť!

„Kráľovná mája, mama a dcérka, orodujte za vnučku!“

Už ide finále, bolesti rastú, ale ozvy slabnú.

„Zdravas Mária, milosti plná“, staccatto letí vesmírom.

„Otočte sa, dýchajte, ale ešte netlačte!“ hovorí lekár, nechce, aby bolo vidno monitor so zlými správami.

Rozhryzené pery, krvavé žilky v tvári a slzy úzkosti.

„Pán doktor, prosím Vás, robte voľačo, veď sa zadusí!“

„Ešte raz skúsime, ako sa to nezlepší, ideme na sálu.“

„Ktorého si Panna v Betleheme šťastlivo porodila...“ a sezam sa otvára, cisárovná neprichádza po cisársky. Plod Máriinho života otvára ešte nedôverčivé čierne oči.

Modlitby prerazili nebo – zdravá dievka má viac ako tri kilá. Prvá vnučka sa narodila na moje narodeniny, štvrtá – presne ako babka.

Prvý pohľad, prvý dotyk a prvý plač – nepochopiteľné súvislosti troch generácií.

Vítaj, aj s Tebou prišiel na svet jeden originálny originál, niečo nové, čo doteraz chýbalo – ale už nechýba.

„Zdravas Mária, požehnaná si medzi ženami, pros za nás hriešnych.“

Ticho májovej noci ruší iba ševelenie dažďa, ktorý pred polnocou obmýva hriešnu zem. Dnes je škoda spať, treba sa tešiť novému človeku.

Prvé stretnutie je krátke a povrchné. Vyčesaný kohútik, čierne očká, bodka na nosíku, prvý krížik a udivený pohľadík.

Vonku sa ľudia a autá ponáhľajú a zúri boj o prežitie. Ale ty si tu!

Prišla si a už neodídeš – naša Viktorka...

 

Šanca čistého papiera a veľké radosti

Predo mnou leží čistý papier a provokuje. Pero je pripravené, v dome je ticho, všetci išli po svojom. Vonku je zima a sychravo, predčasne sa zotmelo, sneh, už špinavý sa ešte drží, vrany krákajú, autá v diaľke hučia, ľudia sa ponáhľajú domov...

Človek žije z radosti, najmä z tešenia sa na radosť, bez ktorej sa ťažko žije. Radosť závisí len od vás, vášho srdca a schopnosti sa radovať – úprimne a pozitívne. Je motorom dobrých činov, iniciátorkou obetí, sebazaprenia a veselosti. Je schopná zapáliť aj iných, naplniť ich nádejou a natankovať ich akumulátor pozitívnym myslením. Prežil som ju často v mladosti, najmä vďaka mame, ktorá bola radostným a dobrým človekom.

Múdri hovoria, že s vekom strácame schopnosť sa úprimne radovať. To nebezpečenstvo tu je, radosť si však treba chrániť a tešiť sa na ňu aj cez prosté veci.

Zamyslel som sa nad okamihmi, keď som prežíval ničím neskalenú radosť. Mimo detstva, v ktorom jej bolo veľa, začnem rokom 1967, keď sa nám narodila dlho čakaná dcéra Monika a potom o dva roky Jozef. Preveľkú radosť som tiež prežil v roku:

* 1970, keď som sa na mníchovskej ulici dočítal, že Alexander Solženicyn dostal Nobelovu cenu za literatúru,

* 1979, keď Ján Pavol II. navštívil Poľsko a pri prenosoch televízie som pochopil, že sa blíži koniec komunizmu,

* 1981, keď po 11 rokoch snaženia som si zasa vybojoval trojmesačný vedecký pobyt v Mníchove,

* 1985, keď som bol s rodinou na slávnosti sv. Cyrila a Metoda vo Velehrade, ktorá prerástla v prvú demonštráciu 200-tisícového davu za náboženskú slobodu,

* 1988, keď prebehla v Bratislave sviečková manifestácia, ktorá bola signálom na lepšie časy,

* 1989, keď v Bratislave padal sneh a státisícové davy žiarili radosťou nad vydobytou slobodou,

* 1990 a 1991, keď sa, aj mojou zásluhou, podarilo vo Federálnom zhromaždení schváliť zákon a novelu o vrátení rehoľných budov,

* 1993, keď sa podarilo presadiť prepustenie Lyndona LaRouchea po piatich rokoch väzenia podmienečne na slobodu,

* 1997, keď som ako majster ceremónie vo Washingtone na jeho oslavách 75. narodenín spieval na pódiu s hviezdami Metropolitan Opery Glory, Glory Aleluja,

* 1991, 1997, 1998, keď sa v každej rodine mojich detí narodilo prvé, čakané a vymodlené dieťa,

* 1998, keď po štyroch rokoch mečiarizmu tento štýl vlády padol a začalo sa aj na Slovensku blýskať na lepšie časy,

* 1999, keď sa v zdraví dočkáme roku 2000, novej éry ľudstva.